Kde on slobodu stratil, ja ju dnes môžem žiť: Príbeh remesla môjho starého otca

Keď som si pripravovala príspevok k 17. novembru, chcela som pôvodne hovoriť najmä o slobode - o tom, akú hodnotu má, a aké dôležité je pripomínať si ju.
Lenže počas toho, ako som začala spisovať príbeh môjho starého otca a jeho remesla, niečo sa  vo mne prebudilo.
Z obyčajného sviatočného postu sa stal hlad po poznaní vlastnej histórie - po príbehoch, ktoré sa u nás odovzdávali len ústne, aj po tých, ktoré dnes už takmer miznú.

Zistila som, že keď rozprávam o slobode, prirodzene ma to vedie aj k tým, ktorí ju vo svojom živote nemali.
A keď hovorím o remesle, vedie ma to k ľuďom, ktorí ho v Trnave a okolí tvorili dávno predo mnou.
A tak sa z tohto príspevku stáva nielen spomienka na 17. november, ale aj začiatok pátrania - po rodinných koreňoch, po dielňach, po majstroch a po remeselnej histórii, ktorá by inak zostala nepovšimnutá.

17. november je pre mňa nielen symbol slobody v celej krajine, ale aj spomienkou na tých, ktorí ju vo svojom živote nemali.

Môj starý otec, František Blaho, bol sedlár / remenár.
Jeho cesta za remeslom sa začala v Dolnej Krupej, kde sa približne rok učil u sedlára Ľudovíta Kucíka.
2. septembra 1949 nastúpil do učenia v Trnave u majstra Jozefa Grohmanna – práve s ním je odfotený na fotografii k článku.

Lenže toto obdobie bolo poznačené veľkými zmenami.
Po roku 1948 sa živnosti postupne znárodňovali, a tak jeho učenie u majstra Grohmanna netrvalo dlho.
Učenie nakoniec dokončil v roku 1951 už v národnom podniku, kam boli malé sedlárske, remenárske a brašnárske dielne presúvané alebo rušené.

Je to príbeh generácie, ktorá musela prijať realitu, ktorú si nevybrala - a napriek tomu si svoje remeslo niesla ďalej.
A dnes v ňom pokračujem ja.

A veľmi silno si uvedomujem, že by som to nemohla robiť slobodne, keby pred 36 rokmi ľudia nevyšli do ulíc a slobodu nevybojovali.

Kde môj starý otec slobodu stratil, ja ju dnes môžem žiť.
A nesmierne si to vážim.

Keď dnes sedím vo svojom ateliéri, navrhujem kabelky a pracujem s kožou, často myslím na to, ako veľmi sa svet odvtedy zmenil.
Môj starý otec robil tú istú prácu, ale v úplne iných podmienkach - bez istoty, bez slobody a bez možnosti rozhodovať o svojom živote.
A predsa to nevzdal. Remeslo niesol ďalej, hoci mu bolo vzaté všetko, čo robilo remeselníka slobodným.

Možno aj preto ma dnes tak silno dojíma, že ja v tom istom remesle môžem pokračovať slobodne.
Že môžem tvoriť, rozhodovať sa, budovať vlastnú značku.
A že môžem slobodne hovoriť aj o jeho príbehu...

Na záver by som chcela požiadať o vašu pomoc.
Ak máte akékoľvek spomienky, informácie, staré fotografie alebo len drobné detaily o sedlároch, remenároch či dielňach v Trnave alebo Dolnej Krupej z prelomu 40.–50. rokov, budem vám veľmi vďačná. Poslať mi ich môžete na info@elenazemlova.com.

Každý malý kúsok môže pomôcť doplniť príbeh, ktorý si zaslúži, aby nezanikol.